Rado van Šenšel – rozhovor s maliarom - infantilným surrealistom

Rado van Šenšel je výrečný umelec, ktorý vás svojimi obrazmi pobaví a zároveň prinúti zamyslieť sa.

Môžeš sa nám v skratke predstaviť? Kto si, koľko máš rokov, odkiaľ pochádzaš, kde si študoval?

Volám sa Rado van Šenšel, mám pokročilých 29, som z Martina, študoval som hnojarinu v Nitre. Aj keď sa to nezdá, tá ma dotiahla naspäť k maľbe, kresleniu, ilustráciám...

      Foto: Zuzana Vajdová 2014

Zaujalo ma, že si mal na základnej dvojku z výtvarnej :), povieš nám aj prečo?


Učiteľka veľmi neprijímala môj štýl, nesedeli mi témy krajinárstva a celé sa to vyhrotilo, keď som dostal 5 z výtvarnej za to, že som si nedoniesol pomôcky na hodinu. Ale to sa stalo kvôli tomu, že sme ako deviataci ku koncu roka kašľali na školu a mali sme ten deň nacvičovať na besiedku k výročiu školy, takže som tú hodinu vôbec nemal mať, preto som si temperky so sebou neťahal (navyše temperky sú nafigu).


Študoval si fakultu záhradného a krajinného inžinierstva, venuješ sa tomu, alebo si až na škole zistil, že ťa baví iný smer?

Venujem sa veľmi veľa veciam, záhrady ako také ani nie. O navrhovaní ani nehovorím. Baví ma zeleň, rastliny, stromy, ale z celkom iného hľadiska. Skôr údržba, odborné orezávanie stromov, ošetrovanie a ich vývoj. Nebavia ma zdegenerované, zakrslé mutanty na štrkových poliach, ktoré sú dnes v každej predzáhradke. Skôr inklinujem k starým, veľkým stromom, divokým rastlinám, prírode ako takej. To ma baví, ale na Slovensku je pomerne ťažké nájsť vhodnú pozíciu takýmto smerom.


V tom čase, keď si študoval, si už aktívne maľoval, či to prišlo až potom?

Ono takto... ja som "SI" (sám sebe) maľoval už aj pred školou. Útlm v tvorbe došiel na gymnáziu, ktoré sa snažilo vo mne pochovať tieto potreby. Ale asi v maturitnom ročníku som začal zas tvoriť.. najmä ku koncu strednej. Bol to taký osobný protest a jeho vyjadrenie. No a na výške to prepuklo naplno, len tam som sa nevedel nejak štýlovo zatriediť. Začal som objavovať hrubé štetce a portrét. Myslím, že portrét mi vždy vyhovoval. Potom sa k tomu pripojila figurálna maľba. No a úplna prietrž farebných mračien sa strhla po návrate z Nepálu, kedy som chŕlil obraz za obrazom. Čiže to by som asi považoval za aktívne maľovanie. Doslova rad(i)o_aktívne.

Čo z tvojej tvorby je ti najbližšie, komiks alebo surrealistické olejomaľby?

Maľby. Dosť často surrealistické, lebo majú často rozvinutejší príbeh, symboliku, metafory. Komiks môže mať rovnaké prvky, ale komiks je ťažký a "špinavý job". Zaberá nesmierne veľa času, sústredenia a na môj vkus sa príliš ťahá, aj keď niekedy dokáže potešiť rovnako. Rád maľujem aj reálne veci, ale musia mať príbeh, alebo nejaký nápad. Ale naozaj posledné roky prevažuje ten môj infantilný surrealizmus. Veľmi ľahko sa dá cez neho vyjadriť protest, nespokojnosť, kritika, ale aj pozitívne veci.



Ako si sa vlastne dostal ku komiksovej tvorbe, vtipným karikatúram zvieratiek?

Začalo to na výške asi v druhom, alebo treťom ročníku, kedy sme si založili na jednom nitrianskom intráku krúžok kreslenia. Nejak sme sa infiltrovali do rysovne, ktorú sme takmer dennodenne okupovali s pár spolužiakmi. Tam sa začali rôzne umelecko-alkoholické seansy. Myslím, že zlom nastal koncom tretieho ročníka, kedy som sa zoznámil s Lacom Bakayom. Keďže jeho ťahalo rovnakým smerom, ako mňa, asi bolo vecou času, kedy sa stretneme. Bol spolužiak, ale asi o dva roky starší. Keď som ho spoznal, kreslil takmer po všetkom čo bolo po ruke. Často jednoduché postavičky s komiksovými bublinami a v nich vtipné, často perverzné, či fekálne poznámky. Začal som ladiť rovnakú strunu, hrali sme sa so slovíčkami a otváračmi na pivo. Už ku koncu výšky sme mali za sebou nejaké prvé komiksíky. V prvom ročníku, čo som nastúpil na doktorandúru- biotechnika zelene, sme s Lacom založili undergroundovú komiksovú skupinu f=art, comixindustries. Karikatúry zvieratiek prišli tak nejak samé. Možno, keď som robil jeden komiks na akciu školského predvianočného punču. Ale to som ešte netušil, že zvieratká nevyhynú a potiahnu to so mnou ďalej.

Zvieratká sú na prvý pohľad milé a vtipné, ale keď je človek vnímavý všimne si v nich kritiku spoločnosti, je pre teba umenie formou vyjadrovania tvojich názorov na spoločnosť, alebo skrývajú aj niečo iné?


No, presne tak.. preto je to infantilný surrealizmus. Zvieratká pôsobia milo, často beznádejne až dokonca adoptovaniahodne. Na viacerých mojich výstavách boli deti, ktoré sa veľmi tešili z farebných obrázkov a roztomilých postavičiek. Ale je pravda, že je to môj ventil. Mnohé z obrazov sú proti problémom v dnešnej ekonomike, umení, ekológii, politike a vlastne všade. Dokonca mi raz povedali, že moje obrazy sú úžasné, ale nechceli by ich mať doma, lebo pôsobia deprimujúco. Musím sa svojej zoo zastať, že nie všetky, ale inak majú pravdu. Môžem maľovať čo chcem. To je možno jeden z hlavných dôvodov, prečo maľujem. Je tu dovolené všetko. V maľbe prejde aj krádež, vražda či pestovanie drog. Nič nie je nelegálne. A keď tú vraždu vykonáva prešibaná modrá líška, tak sa nad tým človek pousmeje.. nie je to paradox?




Sú tieto obrazy predajné? Nájdu sa ľudia, čo si zavesia do izby karikatúru spoločnosti? 

Sú a dokonca celkom vyhľadávané (mnoho z nich už nevlastním). Ľudia sú rôzni, tak ako témy. Keď sa nájdu ľudia, ktorí chcú mať abstraktné obrazy, nájdu sa aj ľudia, ktorí také obrazy zas nemajú radi a zavesia si doma niečo jednoduchšie. Mnohí ľudia sa v nich práve nachádzajú. Chcem tým povedať, že v nich spoznávajú svoje vlastné protesty, svoju vlastnú kritiku, záľuby, štýl, detaily. Taktiež je častý fenomén škodoradosti. Napriek tomu, že na obraze zvieratko prekonáva nejakú vnútornú krízu, pôsobí smiešne a veselo. Nie som tyran a zvieratá netrpia mnou. Trpia situáciou a v tom je veľký rozdiel. Ale znovu dodávam, nie na každom mojom obraze zvieratá trpia. Ľudia si do izieb vešajú kadečo a často je karikatúra spoločnosti vhodnejší motív na stenu, ako gýčoviny z masových hrobov súčasných konzumných reťazcov.

Táto forma umenia je, myslím, všeobecne pochopiteľná a využiteľná aj v rámci iných projektov, v akých projektoch ešte funguješ, čo máš za sebou?

Sem tam niečo spravím pre Centrum environmentálnej výchovy Turiec, čo ma v súčasnosti živí a baví, taktiež v spomínanom f=art-e, ale robili sme čosi aj pre greenpeace, ilustrácie pre biobox, rodinné farmy no a taktiež ma chalani stiahli do Live painting-u, čo je streetartový projekt mladých kreatívnych ľudí. V podstate je to putovné navštevovanie rôznych subkultúrnych podujatí, na ktorých sa priamo naživo maľuje. Či už na oblečenie, steny, plátna, dosky, dokonca bodypainting a všetko, na čo chytá farba. Fušujem do ilustrácií a do všetkého, na čo mám náladu a čo ma teší. S mojou ženou pripravujeme jeden fotograficko-maliarsky projekt, ale to by som ešte predbiehal, lebo sme iba na začiatku.


 O čom je  váš projekt F=art?

Je to samozrejme slovná hračka. Z anglického fart, čo znamená prd. Prd je produktom metabolizmu, čiže trávenia toho, čo človek prijíma ústami. F=art je takisto produkt metabolizmu. Vzniká po strávení všetkého, čo prijímame, ale najmä ušami, očami a mozgom. Všetko, čo človek konzumný dostáva z televízie a internetu. Rozloží sa to v hlave a keď to príde na papier, je z toho f=art. Krátka ilustrácia, dlhší komix, niekedy je to "špión", inokedy hlasný prd. To je f=art. Aha, no a "art" je v preklade umenie.

Je umenie tvoj full-time job, alebo máš aj nejakú „klasickú“ prácu?

Umenie je full-time job. Ale mám aj "klasickú" prácu. Robím lektora v Centre environmentálnej výchovy Turiec, kam chodia deti na niečo ako ekologickú výchovu. Je to skvelá práca, ktorá ma neobmedzuje pri tvorbe. Skôr naopak. Aj keď celá práca, všetka ktorú vykonávam, či už pre CEV Turiec, alebo záhradné práce, arboristika, ilustrátorstvo a všetko ostatné je skôr dobrovoľníčením a prácou pre radosť. Myslím, že keby som sa ponoril do niečoho naplno a robil by som iba jednu vec, bolo by to výnosné, no zároveň deštruktívne voči mojej osobe. Volím preto radšej: "za málo peňazí, veľa dobrej muziky".


Máš nejaké vízie do budúcna? Čo sa tvojej tvorby týka, kam by si sa chcel posunúť, čo by si chcel dosiahnuť?

Mám kopu vízií. Stále mám v hlave nové a nové obrazy, nápady, kombinácie a samozrejme protesty, ktoré sa miešajú, vyvíjajú, dozrievajú... Chceli by sme so ženou dokončiť náš projekt- fotograficko -maliarsky, taktiež mám novú víziu odsúdených zvierat v hlave, nejaké seriózne oleje typu Cézanne, venovať sa naďalej samoštúdiu tak výtvarného umenia, ako aj botaniky, navštevovať výstavy, live paintingové akcie, ktoré sú plné nadaných, mladých umelcov, nejaké výstavy (malé aj väčšie)... Čo sa týka posunu, asi by som bol rád, keby som naďalej tvoril v rôznych štýloch no stále bol čitateľný môj vlastný rukopis. Stále skúšam nové techniky, spôsoby nanášania farieb, sledujem a vyvíjam sa, ale stále je v obrazoch cítiť niečo moje. Chcem, aby to pokračovalo. Aby to nezastagnovalo, ale aby sa to nevykryštalizovalo a nezaseklo na jedinom type a štýle. Cézanne povedal, že: "Chcem jablkom dobyť Paríž!" Ja: "Chcem ohryzkom dobiť svet!" Ale nie. To bolo také hyperbolické rozvedenie jeho myšlienky.. nie. Chcem maľovať tak, aby ma to neprestalo baviť. Tak, aby som zabával malé deti a donútil sa zamyslieť a zastaviť dospelých. A možno presadiť infantilný surrealizmus.



Ďakujem za tento rozhovor a prajem veľa zdaru v ďalšej tvorbe. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára