Rozhovor s kvetinkovou vílou a talentovanou slovenskou maliarkou Zuzkou Lukáčovou

Keď utíchne pod mesiacom lúka a započúvaš sa do tmy, môžeš počuť jemný šepot kvetín. Ich sila jemnej krásy dokáže zlomiť tie najhrubšie skaly a bralá. Nechala som sa viesť príjemnou vôňou a energiou, z ktorej sálala pohoda a doviedli ma až do krajiny-nekrajiny, nad ktorou bdie kvetinová víla - talentovaná slovenská maliarka Zuzka Lukáčová. Čo to o svojom kreatívnom svete a tvorbe prezradí v dnešnom rozhovore.



Vitaj Zuzi, vďaka, že si prijala pozvanie k rozhovoru. Prosím, prezraď nám viac - kto si, odkiaľ pochádzaš a ako dlho sa venuješ maľbe?

Ďakujem, Lindi, za krásny úvod a privítanie. Kto som...hlavne mama a manželka, hneď za tým autor a obchodník s vlastným dielom... Pochádzam z Ružomberka, v súčasnosti žijem v Nitrianskom kraji  a maľovanie sa so mnou ťahá odkedy som sa naučila držať v ruke ceruzku, čiže asi od veku 1,5roka...ak myslíš profesionálne, tak od roku 2001.
Študovala si umenie, alebo si samouk? Mala si odmalička (alebo niekto z Tvojich blízkych) umelecké vlohy?
V šiestich rokoch som začala chodiť popri ZŠ do vtedajšej ĽŠU (dnes sú to ZUŠ-ky), ale odtiaľ ma po pol roku „vypoklonkovala“ učiteľka, lebo vraj nemám talent, ale o rok som už nastúpila k inej učiteľke – vedľa do triedy, zobrali ma znova do ĽŠU na intervenciu škôlkárskej učiteľky po tom, čo sa od mojej mamy dozvedela, že už na výtvarnú nechodím. Tam som chodila až do skončenia základnej školy. Strednú školu som  absolvovala umeleckú – ŠÚV v Košiciach, odbor reštaurovanie. Zároveň som aj samouk, ale základy kresby a maľby  mi dala práve ŠÚV v Košiciach a za to som tejto škole veľmi vďačná, takže ďakujem, milý pán učiteľ akad.mal. Gejza Barczi, aj za Váš ľudský, kamarátsky a kreatívny prístup a úžasne pokojnú atmosféru na hodinách výtvarnej prípravy...

Z mojich blízkych vie pekne kresliť moja stará mama z otcovej strany a určite jej otec (môj pradedo) bol umelecky zameraný, lebo vraj fúkal sklo a čo si pamätám ako dieťa, mal nádherné písmo. Moji rodičia nemajú výtvarné nadanie (ale zato sú veľmi dobrí , až výnimoční v svojich profesiách), takže som to podedila ako sa povie, ob-generáciu.
Aké vidíš vo všeobecnosti výhody a nevýhody toho, že niekto vyštuduje umenie? Myslíš, že je nevyhnutné, aby človek študoval umenie na to, aby sa stal profesionálnym umelcom? Ako sa pozeráš na dnešný stav príprav mladých kreatívcov do života a kreatívnej profesie na slovenských školách?

Myslím, že je dobré vyštudovať umenie ako také z dôvodu základov kresby, maľby. Okrem toho človek sa na umeleckej škole stretne priamo z umelcami, ktorí sú ochotní niečo mladej generácii odovzdať, priamo „pričuchnete“ k umeleckému svetu a či chcete alebo nie, niečo sa na vás nalepí...získate „dobré oko“, aby ste vedeli v budúcnosti rozoznať ozajstné dielo od takého, ktoré sa dielom iba tvári, čiže od gýča. V neposlednom rade, dejiny umenia, ktoré sú tak obsiahle, že dobrovoľne by ste si to nenaštudovali, ale keď sa musí, tak sa musí a potom máte po tej maturite pocit, že niečo viete a čo je pre mladého človeka dôležité, viete si vytvoriť názor a nájsť si pre seba, čo sa vám najviac páči, prípadne si doštudovať ďalšie kapitoly v rámci novonadobudnutej záľuby v dejinách výtvarného umenia – a to je veru krásna záľuba!



Nevýhody umeleckého vzdelania sú jednoznačné – jednostranné zameranie, nepraktické v bežnom živote, malá pravdepodobnosť, že sa s umením uživíte. Treba si potom dopĺňať vzdelanie v iných oblastiach, človek sa nakoniec ocitne niekde úplne inde (a umenie zostane iba ako hobby), prípadne vyplní rady vyučujúcich výtvarnej výchovy na ZŠ alebo ZUŠ (vlastne byť učiteľom výtvarnej asi nie je nevýhodou, z môjho pohľadu to však takto je, ale ide čisto iba o môj osobný pohľad).

Aby sa človek stal profesionálnym umelcom, či je nevyhnutné študovať  umenie – myslím, že áno, práve pre tie veci, o ktorých som hovorila vyššie. No ja mám len strednú umeleckú školu, vysokú bohužiaľ nemám. Chcela som, ale nepodarilo sa...takže z toho vyplýva, že netreba ani s týmto preháňať. Základy naučia aj stredné školy (pravdaže záleží aj na vyučujúcich), potom sa už naučíte ostatné veci aj sami, ako som sa naučila ja...a učím sa stále.

Stav prípravy mladých kreatívcov na slovenských školách dnes? Priznám sa, že toto nesledujem, ale dnes nie je taký problém dostať sa na umeleckú školu, nakoľko škôl tohto typu za posledných 20 rokov pribudlo ako húb po daždi a počet detí v triedach sa výrazne zmenšil...je veľa súkromných ŠÚV, okrem štátnych ZUŠ-iek máme súkromné aj cirkevné, takže je kde sa kreatívne rozvíjať.. či aj kvalitne, neviem posúdiť, lebo nemám na to príležitosti...nás bolo kedysi veľa a málo zariadení, teraz je to naopak – všetko má svoje pre aj proti, bolo by to na dlhšiu úvahu, čo by ma aj bavilo rozvinúť, ale skôr je to téma na nejakú diskusiu, nedá sa vyjadriť  k tomu v jednej odpovedi.
Myslíš si, že sa vedia dnešní slovenskí umelci ľahko presadiť na trhu? Ako vidíš z Tvojho pohľadu podmienky na Slovensku na rozvoj tvorby a umenia?

Nikomu sa nepresadzuje ľahko, pokiaľ nemá zázemie už od začiatku...poznám príbehy mladých slovenských výtvarných umelcov, ktorí hneď po strednej škole mali dvere otvorené do vysokých umeleckých kruhov, mali povyhrávané súťaže a banky od nich už počas strednej školy odkupovali diela – tie diela majú naozaj svoju výpovednú aj umeleckú hodnotu. No ak by nemali to zázemie, ktoré nechcem konkretizovať, myslím si, že tak rýchlo by sa nepresadili...takže niektorí sa vedia, s určitými výhodami...

Kto nevie, ak chce naučí sa...ale keď je človek mladý, nemôže ešte vedieť to, čo by vedieť mal, všetko musí získať skúsenosťami a to niečo stojí, hlavne čas a v neposlednom rade aj peniaze...veď sa v jednej reklame hovorí, že najdrahšie je nesprávne rozhodnutie...podmienky na Slovensku na rozvoj tvorby a umenia, to všetci vieme, že je cesta tŕnistá...takže hor sa prerúbať si vlastnú cestičku :-D Ale nadšenci  umenia na moju radosť  pribúdajú ako podporovatelia začínajúcich aj etablovaných umelcov, formou zakladania neziskových organizácií, ktoré združujú umelcov z rôznych oblastí a usporadúvajú koncerty, workshopy a financie sa snažia získavať formou grantov a prihlasovaním sa do verejných súťaží, ktoré vyhlasujú úspešné komerčné spoločnosti, kde následne vyhrávajú ceny, prípadne sa zviditeľnia. Konkrétne narážam na jednu z takýchto neziskových organizácií, ktorú mám možnosť bližšie pozorovať a čo robia sa mi veľmi páči a dáva to takú nádej do budúcna. Určite takýchto združení existuje viac, len o nich nie je tak počuť, lebo veď v správach sa o dobrých veciach nehovorí...

Akú najlepšiu a najhoršiu radu si dostala od svojho okolia počas života smerom k Tvojej tvorbe? Akú najväčšiu lekciu si sa zatiaľ ako umelec naučila?

Stručne – najlepšia bola „rob čo je práve teraz dôležité s tým, čo máš“ ... naozaj je dobré žiť pre prítomnosť, prvoradé je to, čo sa deje teraz a hlavne sú tu deti a ich detstvo na nás nepočká...počkajú iné veci. Najhoršiu radu „zostaň tam, kde si a nevymýšľaj“ – tú som neposlúchla.

Najväčšia lekcia umeleckého charakteru – fíha, tak to som sa teraz fakt hlboko zamyslela a bol to asi výklad o perspektíve ako funguje,  ako sa tvorí v diele a tiež si teraz spomínam na lekciu o tzv. zlatom reze.
Prosím, preveď nás svojim typickým procesom tvorby : Akou technikou pracuješ najradšej? Aké média pri nej používaš a prečo? Ako vyzerá Tvoj bežný pracovný deň umelca? Pripravuješ sa na maľovanie dopredu alebo sa skôr nechávaš intuitívne unášať fantáziou?

Hlavné techniky, ktoré používam sú akrylové a olejové farby, najviac však ten akryl. Akryl sa riedi vodou, olejky terpentínom. Keď sú v dome deti, voľba je jednoznačná. Ateliér potrebujem mať takpovediac po ruke, mám ho hneď vedľa kuchyne, takže akryl momentálne vyhráva nad olejovými farbami, ale do budúcna nevylučujem, že to  vyhrajú nakoniec olejky.



Pracovný deň vyzerá asi takto: ráno deti vstávajú do školy, desiata, pusa, poprajeme si navzájom pekný deň... ide sa do školy a ja ešte dospávam „nočnú“. Potom sú 2 možnosti: buď zostanem doma a doobeda vybavujem telefonáty, e-maily, plánujem čo treba namaľovať, pozriem čo je nové na mojich obľúbených stránkach a čo je nové vo svete...alebo cestujeme (manžel je takisto ako ja výtvarník), ideme odovzdať zákazku, prípadne dohodnúť zákazku (alebo oboje) alebo zavezieme diela do predajných art-galérií a často treba vyzdvihnúť obrazy z rámovania alebo treba zas niečo dať zarámovať. Ak ostanem doma, rýchlo niečo navarím, do práčky naložím bielizeň, robím bežné domáce práce...poobede si rozkladám na pracovnom stole, námety, ktoré budem maľovať, plánujem na najbližšie aj vzdialenejšie obdobie aké obrazy treba a kam do tej-ktorej predajnej galérie, začnem si niečo načrtávať, prípadne dokončujem ...pomedzi prídu ďalšie telefonáty a e-maily a tak prejde deň, kým prídu deti zo školy, to už je 16.00hod. Naše 2 princezné sa „dovalia“ ako veľká voda a prekrikujú sa, čo ktorá potrebuje, čo ktorá zažila, akú krivdu či úspech, všetko treba prekonzultovať, napísať úlohy, skontrolovať, pochváliť, pokarhať, napomenúť, zas pochváliť a ešte znovu pochváliť, pomaznať a idú ešte von za kamarátmi...tento čas zas sa snažím využiť na nahodenie niekoľkých ťahov na plátno a ak stihnem aj dokončiť, radujem sa, že dnes neťahám nočnú :-D...potom sa zas dovalia moje najmilšie stvorenia a dáme  večeru, ukladám spať (alebo aj manžel, ak som náhodou v ateliéri a nechce sa mi už k nim odbiehať, veď tatino to s nimi zvláda hravo a niekedy aj lepšie než ja :)  a pozerám, čo mi to vlastne treba ešte robiť a rozmýšľam, či mám ešte na to energiu zas nejaké e-maily, plány, s manželom si navzájom v tento čas kritizujeme naše posledné obrazy, čo treba dotiahnuť, čo môžeme dať najbližšie zarámovať a tak... Okolo 22.00 zas niečo štetcom k začatému nahadzujem, dokončujem. Do postele odpadávam okolo jednej druhej v noci, nezriedka aj okolo tretej...ale z času na čas ten deficít spánku je neúprosný a jeden-dva dni musím ísť spať o 22.00. Sú aj také dni, keď mám maľovať niečo väčšie alebo pre jedného klienta viac diel, vtedy hlásim celodennú „duchomneprítomnosť“ a moji drahí sa musia starať sami o seba, čo zvládajú super. Musia. A či sa pripravujem dopredu alebo sa nechám unášať fantáziou – raz tak a raz onak.
Akú novú techniku by si si rada v budúcnosti vyskúšala, ale zatiaľ si sa k nej nedostala?

Chcela by som si vyskúšať maľbu na hodváb. Mám rada šatky, raz by som si chcela nejakú sama vyrobiť – teda namaľovať....no a taký tajný sen mám – v nejakej keramickej dielni vytočiť si sama vázičku a naglazúrovať. K týmto technikám som sa ešte nedostala a verím, že raz sa dostanem.
Čo je pre Teba najväčšiou inšpiráciou pri tvorbe? Máš nejaké obľúbené osobnosti zo súčastnosti alebo z histórie, ktoré ovplyvnili Tvoju tvorbu? Alebo možno kniha, film, hudba...

Inšipiráciou a hnacím motorom sú mi moje dve dcérky. Bez nich by to celé nemalo pre mňa zmysel.

Osobnosť z minulosti je Henri de Toulose-Lautrec, páči sa mi veľmi ako osobnosť aj ako maliar-umelec s neobyčajným talentom...či ovplyvnil moju tvorbu, to neviem, ale výtvarný smer impresionizmus a jeho nasledovatelia ma oslovili asi najviac z celých dejín umenia a tiež expresionisti...súčasné umenie skôr sledujem všeobecne, prezerám si jednotlivé stránky a autorov tak, ako mi prídu „pod ruku“.

Knihy mám rada, napr. Paulo Coelho Alchymista, rozprávka pre dospelých s úžasnými myšlienkami alebo aj knihy Emila Zolu s nádhernými opismi prostredia, krásne čítanie je od Sally Salminen – Katrina, o pokore k vlastnému osudu. No kniha kníh z môjho detstva ostáva jednoznačne Pippi Dlhá Pančucha, o uletenom dievčati, ktorým som sa aj ja chcela stať, keď som mala 9 rokov.  Z  nej čerpám inšpiráciu doteraz.

Pri dobrom filme na chvíľu zabudnúť na svet je super, ale už dávno som žiadny nevidela, niet času a ak, tak len taký ľahší oddychový žáner, na rozmýšľanie teraz určite nie...

Hudba všeličooooo z rádia a ak ma naštve, že stále púšťajú to isté, spravím si hudobnú chvíľku a nájdem si na Youtube kúsok z koncertu napr. Rolling Stones, prípadne Lara Fabian, James Blunt – proste niečo príjemné a zároveň energické...ani videoklipmi nepohrdnem, pozriem si aj spolu so staršou dcérkou jej obľúbené a spolu hodnotíme...Posledné roky si doprajem 2x ročne koncerty – jeden z domácej scény a druhý zo zahraničnej a to ma dokáže nabiť novou energiou. V tomto období už odratávam dni, kým pôjdem na Hlasy II. 
Všimla som si, že najčastejšie maľuješ kvety, máš k nim nejaký špecifický vzťah?
Ku kvetom špecifický vzťah samozrejme mám, lebo tvoria gro mojej práce, rada sa nimi obklopujem v našej záhrade, mám ich na altánku, v skalke a na oknách, doma v interiéri ich už niet ani kde dať... ale vzťah  aj nemám, ak dostanem rezané, je mi ich vždy ľúto....a práve rezané väčšinou znázorňujem... namaľované nikdy nezvädnú.
Čo pre Teba umenie v spojitosti s kvetmi znamená? Čo nimi chceš preniesť do obývačiek svojich zákazníkov?

Umenie v spojitosti s kvetmi pre mňa znamená obživu, moju prácu, to, čo môžem vďaka kvetom poskytnúť mojim deťom, slušný život. Teda nič nadprirodzené, nič svetoborné. Obyčajné veci. Klienti, ktorí si kúpia moje obrazy, potrebujú v obývačkách akúsi tichú radosť...chcú si sadnúť a pozerať na ne, rozjímať o svojich veciach, živote a práci. Vidím, že ich umiestňujú nad krby, nad gauče, v čitateľských kútikoch, v spálni, kuchyni, pracovni, vlastne takmer všade.  A to ma veľmi teší.
Všimla som si, že sa nevenuješ len obrazom, ale máš za sebou i ilustrovanie kníh a maľovanie na textil, prosím, prezraď nám o týchto projektoch viac...

Ilustrovanie je moja nová láska, uvidím ako sa to ešte vyvinie, dúfam, že toto je len začiatok. Detská kniha, ktorú som vlani ilustrovala sa veľmi rýchlo rozpredala, autor sa spoliehal na môj odhad a ja som mu zle poradila menší náklad, mala som poradiť smelé číslo...nevadí, učíme sa stále...Tento rok mám za sebou zaujímavú spoluprácu s jedným vydavateľstvom, a síce, moje ilustrácie sa objavia v školskej pomôcke pre uľahčenie rozhodnutia pri výbere povolania.
Maľovanie na textil beriem ako zábavku, kam si odskočím v rámci oddychu alebo reklamy...nie je nič lepšie ako keď niekto dobrovoľne nosí na sebe váš výrobok a odpovedá na otázky, kto to robil a kde sa to dá kúpiť.
Aké najťažšie chvíle si zažila ako umelec? Čo je najťažšie na tom byť umelec? A čo naopak tá najkrajšia časť?

Najťažšie chvíle boli v začiatkoch, keď okolie nešetrilo otázkami typu „a myslíš, že vám to bude niekto kupovať?“...“myslíš, že z toho vyžijete?“...„áno, vyžijeme, ešte sa budú biť o naše veci“ boli naše odpovede čisto herecké, aj troška vzdorovité, lebo sami sme si neboli s manželom istí, či to zvládneme a či sa naozaj dá z umenia vyžiť.
Najťažšia je neistota a najkrajšia je sloboda – i keď sloboda vo veľmi obmedzenom pojme – i my sme zviazaní, dokonca viac, než ostatní, platíme ešte 2 percentá navyše z nášho honoráru a nevieme presne ani komu a prečo. Ale tvoriť je krásne. Tvoriť, lebo niekto si to žiada, niekomu sa to páči, niekto potrebuje pozrieť na dielo a dobre sa vtedy cíti – to je to najkrajšie – pocit, že je človek užitočný aj v tejto oblasti. A ten pocit, že pohľad na môj výtvor môže pomôcť v liečbe – už nie raz mi zavolali pacienti z nemocnice, že surfujú po internete, našli moje obrazy a či mám trocha času pre nich. Rada im vtedy venujem chvíľu, zaželám skoré uzdravenie a oni po príchode domov sa aj ozvú, že chcú obraz...to už nie sú len také obyčajné vzťahy klient-autor, je to niečo viac. A nakoniec sa ešte aj dozvedieť, že tá „bitka“ o dielo sa v predajni naozaj takmer odohrala – čo viac si môžem priať?
Prezradíš nám svoje plány do budúcnosti - na čom teraz pracuješ, na čo sa môžeme tešiť? Z dlhodobého hľadiska - vidíš sa aj o 10 rokov za plátnom?

Plány sú, bez nich to nejde, pokračujem v tom, čo robím, popritom sa snažím mať oči stále otvorené a hľadať nové výrazové prostriedky, sem-tam si niečo celkom nové vyskúšam, nahodím do éteru a zvedavo sledujem reakcie...keďže zo svojho „bunkra“ vychádzam len sporadicky, na cestách sa snažím veľa  rozprávať s predajcami v art-galériách o trendoch a smerovaní v súčasnom umení, lebo spolupráca je dôležitá...asi nie som typický umelec, ktorý „tvorí čo jemu sa páči“...rada vytváram veci, ktoré prinesú radosť klientom. Nemaľujem pre seba, to by ma nebavilo. Ich radosť je aj moja radosť.
Kde sa vidím o 10 rokov? Hmm...vízie mám, posledný rok oprašujem portrétnu tvorbu, lebo som na ňu pred časom zanevrela, páčilo by sa mi, keby o 10 rokov boli portréty bežnou súčasťou mojej tvorby ako sú teraz kvety... ale súčasne som si  predstavila moje dcérky, že budú stáť na prahu dospelosti...a mám z toho zimomriavky. Chcem robiť to, čo mi momentálne prináša život, s troškou vlastných obmien (ak život dovolí) a s plným nasadením. Ešte jeden super-tajný sen mám, nazvem ho „písmenkový“, no ten si zatiaľ nechám pre seba :-)
Ako Tvoj život ovplyvnila práca umelca a naopak? Dá sa to vôbec oddeliť?

Tieto 2 veci neoddeľujem, prelínajú sa a ja ich nechávam vedľa seba plynúť ako príde...čo sa dá oddeliť je tvorba ako taká – umelecká a obchodovanie. Keď dielo odovzdávam, v tom momente je to obchod – toto som si musela kedysi ujasniť, aby som sa zbytočne netrápila. A potom ma začalo baviť aj to obchodovanie.
Tvoje životné krédo je....

Jednoduché – nerob iným to, čo ty nemáš rád.
Čo robíš ak práve nič nerobíš? :) Máš čas i na iné hobby okrem maľovania?
Júj ak práve nič nerobím, tak naozaj nič nerobím. Minulé Vianoce som objavila pohodu pri vyšívaní, rada si niečo prečítam, ale nie na nete, normálne ak mám v ruke ozajstnú knihu, vtedy je to oddych, ale taký oddych už dávno nebol, sľubujem si, že už musí v najbližšej dobe byť. Milujem rozhovory s dcérkami, ich detskú logiku, pomaly už so staršou riešime iné veci, veď už má  takmer 10 rokov, to už sú iné „starosti“, s mladšou sme stále ešte v detskom svete a ja sa snažím si to s ňou užiť a podozvedať sa všeličo z jej úchvatne farebného sveta detstva, plného bezhraničnej lásky k rodičom, pokým sú bez chýb...a ešte mám jedno divné hobby – rada sa na „celé kolo“ zasmejem, ak je na čom, samozrejme, ale tak aspoň raz za deň  si niečo vtipné na zasmiatie nájdem...až ma moji drahí prosia, aby som prestala, že ma počuť na ulicu...a väčšinou sa aj oni ku mne pridajú, potom sme taká vyrehotaná rodina – snáď si ulica už zvykla za tie roky.
Ak by si sa nestala umelcom, akú profesiu by si zrejme vykonávala?

Vieš čo, Linduš,  vždy ma fascinovalo ovládať cudzie jazyky a vraj mi to v škole dobre išlo, tak asi niečo v tom smere...pôvodne som ešte túžila stať sa reštaurátorkou, aj sa mi to takmer podarilo, istý čas som reštaurovala historickú knižnú väzbu, chvíľu nástennú maľbu, chvíľu štuky a chvíľu barokové plastiky. Ach, nádherná to robota! No som tam, kde som mala byť a tak je to fajn.
Máš nejaký odkaz pre začínajúcich maliarov, ktorí nevedia kde začať alebo si neveria? Sú okrem talentu dôležité aj iné faktory?

Nuž odkaz...to je individuálne, ale ak mám úplne zovšeobecniť odkaz pre začínajúcich maliarov, tak tým je, aby ich kreslenie a maľovanie zaujímalo do hĺbky, aby sa neuspokojili s pochvalou len od rodičov a priateľov...aby sa neskrývali za vety „ja si  robím podľa seba, toto bol môj zámer“ – vzdor síce mladým pristane, ale nie je to vždy uveriteľné...prajem im, nech majú úprimnú túžbu nájsť svoje vlastné umelecké vyjadrenie a úprimnú chuť pre svoje sny niečo obetovať. Až potom zistia, že okrem talentu sú dôležité aj tie iné faktory.
Ďakujem Ti Zuzka veľmi pekne, že si si na nás našla trošku drahocenného času, veľmi si to vážim. Prajem Ti veľa úspechov v Tvojej krásnej tvorbe, nech sa Ti darí a už teraz sa tešíme čo pekné nám namaľuješ :) Zuzku môžete následovať aj na Facebook TU.
Rozhovor pripravila Lindush. My Kreatívcov nájdete aj na Facebooku.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára